Zero Ketsueki (kumo)

V Zerovom živote bolo mnoho vecí, ktoré mal rád, avšak stíhalo ho neštastie. Láska, priatelstvo, rodina, všetko zmizlo. Tých pár vecí, ktoré ešte má rád, si drží blízko pri sebe, avšak snaží sa na nich príliš nepútať, aby ho príliš nebolela ich strata. Rád sa díva na more, pretože vdaka nemu si spomína na každý letmý dotyk jeho lásky. Má rád bezoblačnú oblahu, pre jeho detský sen. Pre jeho brata, ktorý mu ho splnil ako prvý. Tejto veci sa nechcel vzdať. Možno to ostatným príde zvláštne ale sal sa z neho vegetarián, pretože už krv nedokáže ani cítiť a na vlastnej kožy zistil, aké je to byť jedlom. Ked ho však ovládne „šialenstvo krvi“ ako to sám nazýva, miluje boj, aj ked sa za to nenávidí. To šialenstvo je proste iba nazhromaždený adrenalín. Okrem tých prvých vecí netuší, čo má rád a čo nie. O svete Getsugakure vie príliš málo a netuší, čo sa mu bude páčiť.

V tomto zozname je ovela viac vecí, ako v prvom. Život ho naučil sa strániť mnohým veciam, ktoré mu spôsobujú bolesť. Nenávidí teplo a oheň, pretože si vždy spomenie na plameňe, ktoré pohltili jeho rodinu a na lávu, ktorá spálila všetko, čo mal rád. Ak si to neuvedomí, začne si myslieť, že naozaj je ešte tam, že sa nikdy nezachráni. Namýšlal si.m že tak by to bolo lepšie. Avšak vždy sa prebudí a uvedie do reality. Nie je šialenec, len dieťa ktoré bolo surovo donútené dospieť. Nasledovali mäso a krv, 2 veci, ktoré opäť pripomínali jeho stratu. Zero od tých dní nedokázal jesť mäso dobrovolne. Vždy ked sa na neho podíval, bolo mu na zvracanie. A krv. Už po smrti svojej matky pri jej vôny spomínal, zabúdal na realitu. Krv malo byť jeho božstvo, jeho dar, ale on ho znenávidel. Posledná z najhorších vecí, z ktorých má strach či ich nemá rád, je búrka a zatiahnutá obloha. Cíti sa ako v klietke a to už nikdy nechce zažiť. A Iwagakure, klan Hingkoku. Jeho pomsta sa splní až ked budú ležať pod ohnom a ladom, pod zemov a kameňom.

Jeho povaha je príliš špecifická a rôznotvárna, takže niekedy vyzerá ako schyzofrenik, avšak nikdy nepatril k bláznom a im podobným. Jeho povahu vytvára láska. Láska k rodine, každé milé slovo, ktorým ho obdarili, každý úsmev jeho matky. Preto dokáže byť slušný, milý, priatelský, aj ked nie každému ukáže túto tvár. Človek dokáže raniť a on to už nechce zažiť, aj ked od dní, ked bol otrokom, začal byť zhovorčivejší, opak ostatných otrokov. Mohla za to jeho láska, Hime, ako ju nazýval. Pred tým na ludskú rasu zanevrel, nenávidel ju. Avšak vdaka nej si otvoril oči. Otvorený. Avšak Zero nemá iba milú povahu, priatelskú a tichú. V jeho vnútry je aj temnota a pomsa. Dvaja vlci, súperiaci o jeho dušu. Nevie, ktorý z nich vyhraje. Pomsta ja však vždy vábivejšia. Pomsta ninjom, ktorý vyhubili jeho klan, jeho rodinu, znásilnili a zabili jeho matku. Pomsta za svojich bratov. Vdaka pomste dokáže byť necitlivý a v mene pomsty je schopný obetovať čokolvek alebo kohokolvek. Takmer. Kvôli pomste klame a podvádza. Nikdy nestojte v ceste jeho pomsty. Ale má v sebe aj zúfalú túžbu, snahu nájisť svoju lásku alebo rodinu. Ked je človek sám, lipne na tých, ktorých stratil. Preto dokáže byť prchký a často aj zúfalý, neprítomný. A hlavne nevzdávajúci. To sú vlastnosti, ktoré tvoria jeho povahu. Láska, pomsta, strach. Záleží na ludoch, ktorý z tých šeliem chcú prebudiť.

Nebesá boli zatiahnuté. Nedalo sa rozoznať, či bol deň alebo noc. Tma tu bola vždycky rovnaká. Avšak ludia nesedeli v teple svojich domovov, nečakali kým víde slnko alebo mesiac spod oblakov. Stáli pred jedným z domov, najhonosnejším a najvätším v okolí. Kamenný útvar, ktorý obklopoval malú dedinu, zakrýval obyvatelov pred okolím. Zakrýval ich aj s jejich barbarskými zvykmi. Z budovi bolo počuť ženský krik, netlmený žiadnimi prostriedkami alebo netíšené manželovými nežnými slovami. Obyvatelia sa dívali cez otvorené dvere na tento krvavý rituál. Krik ženy pomaly tlmol. Muž, ktorý celý čas stál vedla lôžka, jediná postava okrem trpiacej ženy v miestnosti, po vydýchnutý zaclonil výhlad. Vytiahol lesklý predmet, aj ked nemal svetlo, od ktorého by sa odrážal. Ozval sa zvuk preseknutia mäsa. Ukázal sa decký plač. Žena pomaly dýchala, snažila sa upokojiť telo. Muž zobral dieťa na ruky. Vystúpil do svetla pochodní, nachystaných na vonkajších stenách domu. Živica horela a muž z dieťatom vykročili cez dvere. Muž mal na sebe dlhý plášť červenej farby. Jeho vlasy farby slnka sa mu povievali vo vetre. A oči ako jasná obloha, ktorú nikdy nevidel, svietili dopredu. Na jeho dieťa, ktoré držal v rukách. Ešte holohlavé, celé od matčinej krvy. Z očí mu tiekli slzy a rozmazávali krv do jeho otvorených úst. Dav začal hltavo hladieť na nového člena klanu. Otec zdvihol svojeho syna, ako zistil po prezretý. Zdvihol ho nad hlavu, aby ho každý člen klanu uvidel. A prehovoril. Modré oči jeho syna lesknúce sa od slz sa zadívali do predu.
LJashin mi priviedol syna. Nová generácia, zrodená z krvy, je pripravená mu slúžiť."
Otec položil syna do svojich rúk a láskyplne sa na neho zadíval. Dav čakal ešte na jednu vec. Meno, ktoré mu bolo súdené. "Zero" vyslovil jeho otec prvý krát potichu. V zatiahnutej oblohe zahrmelo. Búrka sa pomaly chystala ukázať. Opäť ho zdvihol nad hlavu. Zero, krv mojej krvy, ten, ktorý sa zrodil za pomoci búrky." Dav zajasal. Nebesá preťal blesk. Kvapky dažda začali dopadať na zem. Krv bola zmívaná každou jednou z nich. Dieťa menom Zero zaplakalo opäť, avšak jeho rev prehlúšil hrmol. Modré oči farby oblohy, ktoré ešte dlho nemalo spatriť. Staré krvavé zvyky klanu pretrvávali ešte v nom. Posledné časti matčinej krvy boli z neho zmité. Až potom, ked búrka ostala, sa vrátil do jej náručia. Matka ho láskyplne objala. Boli to iba zvyky..Zero z klanu Ketsueki, zrodený z krvy a za revu búrky, po prvý krát zaspal....

Klan sa opäť zišiel, aby posilnil svojich najmladších. Krvavé jazero v strede dediny odporne páchlo, avšak dnes tam bola krv čerstvá, odvar z krvy 100 rôznych zvierat. Uchádzačov bolo 5. Vätšinou to zvládlo iba pár z nich. Klan spieval rituálne piesne a ženy dostávali extázu z vône čerstvej krvy. Tancovali. Ukazovali svoje nahé telá postriekané krvou. Ani jednej to neprekážalo. Tá vôňa bola "neodolatelná". Štyria chlapci a jedno dievča sa postavili do rady. Malý Zero stál ako druhý, odetý v bedrovom rúšku. Prvý z nich, blondavý chlapec vkročil do víru pachov a krvy. Zero cítil každé zo zvierat, ktoré bolo zabité. Nozdry sa rozšírili a pach ho zasiahol plnou silou. Neodvrátil zrak. Otec ho predsa pozoroval. Bola to iba hra. A malý Zero sa hrával rád. Chlapec pred ním sa potopil do krvy. Teraz nesmel vísť, kým mu jashin nenaznačí cestu, ktorou by sa mal brať. Bol tam minútu, následne sa z nádychom plným vôli žiť vynoril. V rukách nič nezvieral. Teraz Zero odvrátil zrak. Vedel čo bude nasledovať. Ozval sa krik a hrdelný zvuk človeka, ktorý sa nemôže nadýchnuť. Zvuky chlapca prehlušili piesňe. Ženy začali tancovať divokejšie a temnejšie. Zvuk kriku ustal. Bolo iba počuť praskanie bublín na povrchu jazera krvy. Muži odstúpili a malý Zero sa nadýchol, najhlbšie ako dokázal a pomaly vstupoval do krvy. Teplá krv mu objala chodidlá, kolená, bedrové rúško. Teplo bolo zprva príjemne, neskôr pálivé. V dedine, ktorá nikdy nevidela slnko, bolo teplo normálne. Zero z hlboka vydýchol, nadýchol sa a ponoril sa celý pod hladinu krvy. Teplo mu rozpálilo žili v tele a uvolnilo svaly. Avšak to ho netrápilo. Musel nájisť Jashinovu vôlu, srdce zvieraťa, svojej cesty. Zo zatvorenými očami hladal pod hladinov a šmatral rukami, hladajúc niečo, s čím by sa mohol vynoriť. Dotkol sa niečoho pevného a zostrachu otvoril oči.z úst mu unikol drahocený kyslík. Po chvílke sa upokojil. Bol to iba ten chlapec, ktorý bol pred ním. Pamätal si, ako sa ešte včera hrali na nahánačku. Jeden z nich hral rolu jashina a koho dostane, stane sa jeho démonom a musí chytať ostatných. Zábava. Hladal dalej, cítil ako ho telo núti nadýchnuť sa. Už nemal vela času. Z vypetým síl sa ponoril ešte hlbšie. V rukách pocítil dotyk niečoho mäkkého a tvrdého zároveň. Vynoril sa, ruka so srdcom vyšla prvá. Tance pokračovali, nikto si ho nevšímal. Postavil sa na kraj, aby mal hlavu nad hladinou. Tance boli divokejšie, ženy opojnejšie. Zakusol sa prvý krát do srdca lesného vlka. Naplo ho na dávenie. Vydržal. Prehltol. Nasledovalo 20 podobných. Posledný mu v ústach zasekol. Nemohol dýchať. Prvelké sústo pre dieťa, ktoré malo sotva 4 roky. Zo žalúdka mu vyvrela žlč. Prehol sa, avšak zastavil to v ústach. Barbarská pieseň zastavila a ženy prestali tancovať v jednom okamžiku, rukami namierenými na Zera. Nemohol to zvládnuť, žlč ho pálila v hrdle a chcela sa dostať von. Prehltol. Vystúpil z vody v Adamovom rúchu. Zapotácal sa. Jeho bedrové rúcho plávalo nad hladinov krvy. Zrazilo sa z mrtvým chlapcom. Ženy odeté do krvy utvorili okolo neho kruh. Chlapec bol poblednutý s otieňom zelenej. Pod krvavou zásterou to však nitko nevidel. Jeho otec k nemu kráčal, v rukách zvieral náhrdelník, jeho volbu cesty. Zero zavrel oči. Na pokožke ucítil chladný dotyk striebra. Otvoril oči. Na zakrvavenej hrudi sa mu vynímal strieborný náhrdelník. Až potom, hodinu po rituale, konečne omdlel.

Z mračien opäť pršalo. Pôda vlhla. 8 ročný Zero sedel opretý o obrí kameň, ešte pred časom rozpáleným od teploty prostredia. Zero sa díval na tú oblohu, temnú a strašidelnú. Odo dňa, ked sa naučil liezť a začal rozprávať, premýšlal iba o tom, aké by to bolo výsť z tých oblakov. Ked mal 6, hrával sa že mu narastú krídla a vyletí nad oblaky. Teraz nechcel oslobodiť iba seba. Chccel aby so silou Jashina pretrhol oblaky a ukázal nádhernú modrú oblohu. Samozrejme v živote ju nevidel a jeho decká predstavivosť presahovala medze. Biele obláčiky, sťa baránky, skákajúc po oblohe. Nevidel ich, avšak počul od "dospelých" ludí, ktorým bolo povolené odísť cez kamenné schody. Zamyslel sa a zatvoril oči. Kvapky dažda zmívali krv zo súboja. Súperovú aj jeho vlastnú. Kvapky špinavej vody schladili jeho horkú tvár. Sklzli po pokožke a zastavila na náhrdelníku s amuletom na konci s tvarom vlka. Mal ho už od svojich 4 rokov. Nedotkol sa chaldného kovu. On bol predsa vlk, bojujúci ve smečke. Vždy bol chránený, nikdy nebol sám...Ozval sa hlas. Výkrik. Z 12 metrov spadol jeho o 4 roky starší brat, Kitsune. Ozval sa zvuk rozprchnutia vody. Nepribehol k nemu, ku svojemu bratovi. Prasknutie kostí. Brat sa k nemu posadil. Na tváry mal šialený výraz. Dážd zmíval krv na jeho kolene. Žiadna tržná rana sa neukázala. 8 ročný Zero bol tým fascinovaný. Dar ich rodiny, najvyšej v hierarchii klanu, knazy Jashinovi s darom krvy. Darom nesmrtelnosti. Avšak u Zera sa ešte neprejavila. Jeho o 4 roky starší brat ho podpichoval. Začali sa hádať o úplnej blbosti, avšak horká krv ich rodiny ich ovládala. Mlátili sa rukami, nohami, avšak Kitsune mal jasne navrch. Bol starší, vyvynutejší a mal schopnosť, vdaka ktorej mu žiadny úder od zera neubližoval. Boli predsa deti. Odrazu obaja odleteli, akoby ich neviditelné nitky ovládali a pretrhli sa vo vzduchu. "Prečo spolu bojujete, Vlk a Líška?" Spýtal sa ich najstarší brat Yukan. On bol vždy tichý, pokojný, opak celého klanu. Díval sa na svojich malých bráškov svojími modrými očami, rovnakými ako majú všetci. Yukan bol vo svojich 18 rokoch najstraší syn hlavného knaza, vodcu klanu Ketsueki. V pravej ruke zvieral knihu, deník, niečo, čo nikto okrem neho v dedinke nerobil. Na odhalenej hrudi sa mu vynímal strieborný náhrdelník so symbolom medveda. Aj ked podla slov staršých každý z hlavnej rodiny dostane dar, Yukan bol preskočený. Neliečil sa rýchlejšie ako normálny človek, niekedy dokonca ešte pomalšie. Avšak netrápilo ho to. Cítil bolesť, cítil z nej strach. Niečo, čo vždy chcel. Pristúpil ku svojim malým bráškom a pošuchal im účesy. Sprška kvapiek z nich zletela. Obaja, malý Zero aj Kitsune, sa zatvárili urazene. Prečo by im mal rozkazovať niekto, koho sám Jashin odvrhol? Potom sa zadíval na zakrvavenú nohu Kitsuneho. Ten ju od svojeho staršieho brata odtiahol a naštvane odišiel. Zero si opäť sadol a díval sa na uplakanú oblohu. Yukan si sadol vedla neho. Premýšlaš aké je nebo? Aké je nebo mimo tento kruh?" Ukázal na oblohu, ktorá mala kruhový tvar. Strop kameného útvaru, ktorý ich chránil pred okolím. Chápal že Zero mu nechce odpovedať. Ved ich otec ho síce poznal, žil pod jeho strechou, ale nikdy sa ho nezastal. A ten pohlad, čo na Yukana hádzal, úplne iný ako na Zera či Kitsuneho. "Braček, ked vyrastieš, vezmem ťa nad oblaky, ukážem ty modrú oblohu. Ver mi." Zerove oči zažiarili a usmial sa na svojeho velkého brata, medveda, ktorý chráni mládatá. Yukan sa usmial tiež. Boli bratia, mali sa radi, rovnako aj s Kitsunem. Bratia jednej krvy, jednej matky. Netušili, že osud ich rozdelí. Zera, Kitsuneho aj Yukana. Rôzne príbehy, rôzne konce. Netušili, že ich spoločný čas sa kráti....

Zerov vek sa opäť zvýšil. V tento deň získal 12 rokov. Oslavy boli podobné ako na celom svete. Tance, spev, dary, všetko bolo normálne, až z jedným rozdielom. Jeho matka, Yuki, odišla pred 4 dnami preč aj zo strýkom a pár členmi klanu za oblaky, preč z dutej hory bez strechy. Odišla, pretože čakala dieťa v 7 mesiaci. Bruško sa už zvetšovalo ako nafukovací balón. Zera ten pohlad fascinoval. Jeho otec, Washi, bol štastým celý bez seba. Bolo zvykom, aby žena odišla v tehotenstve, hned ako sa to zistí von z hniezda, aby dieťa cítilo iný kyslík, aby chápalo, že svet vyzerá, predtým, ako bude dané jashinovi. To, že dieťa v tom čase takmer neexistovalo, nebolo podstatné. Rovnako sa obradu účastnil najbližší člen rodiny, matka, otec, alebo v tomto prípade brat, Zerov strýko. V tomto čase malo dokázané tehotenstvo ešte pár žien z klany. Spravil sa malý sprievod. Zero sa chystal sfúknuť sviečku. Prvú odo dna skúšky srdc. Pred tým neslávil žiadne narodeniny. Dnes sa prejavila dedičnosť. Dar od boha. preto tie oslavi. Iba náhoda to spojila v deň narodenýn. Jeho dvaja starší bratia sa na neho dívali. Obidvaja s úsmevom. Zmenili sa, aspoň Kitsune. Už nebol taký namyslený. Pomaly dospieval. Zero sa naopak, ešte stále správal ako dieťa. Až do tohoto dna, do okamihu, chvílu po sfúknutý sviečok.
Rev. Ranené zviera sa pokúšalo lietať. Pokúšalo. Ten, ktorý získal srdce hada, skúšal zmeniť svoju minulosť. Ozval sa dopad. Praskot kostí, avšak žiadny krik strachu.Všetci sa zadívali smerom na pomaly sa zviechajúce telo. O neho sa nikto nebál. Všetci poznali jeho talent, jeho tvár. Zerov strýko, ten, ktorý odišiel spolu svojov sestrov mimo kráter. Strýko sa zadychčal. Z úst mu vetekala zrazená krv. Tvrdý boj. Krv na jeho tele. Určitie nie jeho vlastná. Teda aspoň vätšina. "Washi-sama." Vyslovil začiatočný rituál, etiketu. Musel sa nadýchnuť.Washi pribehol k svojemu príbuznému, všetkým, len nie krvou. Strákovi sa podlomili kolená. V tvári bol bledý. Nemal vela krvy. Jedna z nevýhod daru.Niečo za niečo. Jashin nikdy nič nedáva zadarmo."Yuki.... moja.... sestra.... je.... ." Každé zo slov musel zhlboka predýchnuť. Pri poslednom omdlieval. Minul viac, ako bol schopný. Bol už dávno za prahom života. Ešte však mal úlohu. A tú takmer nebol schopný splniť. Otec, Washi, ho podoprel vo svojom náručí. Ani jeden z nich nebol zlý človek. Len ostatný nás nikdy nechápali. Ponoril ho do krvavého jazera. Chystala sa dalšia skúška srdc, odložená iba kvôli Zerovi. Strýko sa napil krvy, Raz. Dvakrát. Potom vyslovil, slová, krátke, iba pre uši svojeho vodcu a manžela svojej sestri. Potom odišiel. Plával na hladine života, z tvárou pod vodou. Kyslík už nepotreboval. Už splnil svoju úlohu. Washi pomaly vystúpil z kravavého jazera, tvárov z kamena a očami ešte tvrdšími a temnejšími. Ak by niekedy existoval skamenený modrý plameň, bol by iba akousi primitívnou napodobeninou týchto modrých očí. Pohlad upieral dopredu, avšak na nič konkrétne s nedíval. Jeho 3 synovia sa na neho dívali. 12,16, 22. Ich tváre boli zmetené, každá iným spôsobom. Yukan sa díval nežne, akoby už vedel čo sa deje. Chápal časť otcových emocii. Jeho najlepšiu časť. Kitsune mal pohlad prekvapenej šelmi, pripravenej sa brániť. Pohananý svojimi inštinktmi, bol najbližšie k pravej podobe svojich predkov, Jashinových verných. Iba Zero nič nechápal. Sfúkol sviečku. Chcel ochutnať tortu. Nenapadala ho spojitosť. Ignoroval fakty. Bol ešte pár vzácnych chvíl dieta. Nemajte mu to za zlé.
"Yuki..." Vyslovil sekavo, potahujúc sliny do seba. Sotva dokázal ovládať svoje emocie. "Yuki..." Zopakoval svoje slová, akoby nechcel prijať skutočnosť za tými slovami. Nechcel vysloviť pravdu.
"Yuki bola znásilnená a zabitá. Sku*vysynom z klanu Hingkoku. Sku*vysynom, ktorý dokázal zabiť nenarodené dieťa."

Šerm. Jediná vec, pri ktorej sa dokázal odreagovať. Boj. Výpad. Uhýb. Piruleta s útokom do slabín. Minul. Bratia Zero a Kitsune bojovali. V podobnom súboji vlastne ukázal svoj dar, svoju nadriadenú krv. Krv nie je voda, avšak tiež tečie smerom nadol. Kitsune presekol háv svojmu bratovi. Nepretal ani kožu. Zero bol rýchly. Jeho protiútok rýchlejší. Vystriekla krv. Ako asi krvácala jeho matka? Striekala krv, ked je ten hajzel podrezal tepnu rovnako? Zera prehlo, od 4 rokov prvý krát. Jeho brat to využil. Tentokrát tiekla krv zo Zera. On si to nevšímal. Bolesť takmer necítil. Takmer. Dopadol na zem, katana dopadla vedla neho. Odrazila sa od zeme iba raz. Ostala ležať na zemi, čakajúc na svojeho užívatela, svojho pána. Ten si na nu už nespomínal. Zerovi sa pred očami robili výjavi z jeho života. Na matku, ktorá ho vždy chápala. Na jej úsmev. Na jej hrdosť, ktorú cítil ako 4 ročný, na svojjom rituáli. A na pocit, ktorý cítil pri vyslovený poslednej vety svojeho otca, Už nič neprehovori pred svojimi detmi. Odišiel a iba pred 2 dnami sa vrátil. Bol tam mesiac. On a všetci muži od 19 roku života. U nich nebol nikto tak starý, aby neudvihol bojovú zbraň, katanu či kunai. Začala sa ich trojska vojna kvôli jednej, jedinej žene. Prečo musela umrieť? Svet o Zerovych predkoch q členoch rodiny hovoril, že sú skazený, temný, uchylny. Ale čo sú oni? Hladajú si iba horšách od seba, aby nemuseli meniť seba, ale čo sú ak nie krvilačné šelmi, priahnuce po slabých jedincoch? Ketsueki iba rešpektujú krv, to, čo ich tvorí. Nemôžeš sa jej zbaviť, aby si sa nezbavil seba samého. Krv je život. Tak prečo mu ju museli vziať? Zero plakal, nemohol dýchať. V ten deň získal fobiu, strach z toho, čomu veril. Viera v krv, v život, On to už tak nevidel. Krv znamená bolesť, ktorú cítila jeho mamička. Otec vyhubil časť klanu, pochytal nukenninov. Avšak jeden z nich mu unikal, ten, ktorý spôsobil najviac bolesti. Vymýšlal stratégiu v stane pre dalšiu výpravu. Genocídu. Ano, to on plánoval. Totálne vyhubenie. Sladkú pomstu. Yukan bol v tom stane s ním, aj ked to jeho bratia nechápali. Bol slabý, bez daru, v čom on len mohol byť užitočný? Nebesá boli zatiahnuté. Zerov modrý pohlad bol upretý na to prekliatie. Biele vlasy, modré oči, slzy. Nikto nepochyboval, že vyzerá ako anjel, kráčajúci v temnotách. Kitsuke odišiel., nevedel ako svojeho malého, otravného brášku utíšiť. Nebol ako Yukan, nemal dar slova, ktorý ostatný tak podcenovali. Zero ostal sám. Sám s mečom, pohodeným v špíne. Oblaky, tmavé ako ludská duša, sa začali víriť. Zero si to nevšímal. Bol vo svojom svete, plnom strachu, lásky a krvy. Zem zapraskala. Z neba začal padať kovový dážd.
Výkriky. Stony. Prosby. Nikto si to nevšímal. Každý sa staral o seba. Ucítil to aj Zero. Kunaie, shurikeny, hroty. Vykríkol, stonal, prosil. Ani jeho v hluku nikto nepočul, nikto mu nepomahal. Začal dýchať a učiť sa ovládaniu, ked zo seba trhal kusy kovu, kože a mäsa. Ked dopadla druhá salva, už boli pripravený, Zero schovaný. Kov zacinkal o kameň. Stony vystriedali bojové výkriky z dvoch smerov: Z nebies aj zo stanov. Stret dvoch klanov započal. Uzavrený kruh. Kým doznel výkrik, armády ninjov sa stretli. Členovia klanu Ketsueki boli kosený vo velkom. Aspoň tak to z prvu vyzeralo. Pretože ich nebolo také lahké zabiť. Prvotná stratégia, ktorú vymysleli psi z Iwagakure, klan Hingkoku, sa začala rúcať. Už to nebola vopred naplánovaná partia šachu s predpokladmi. Už to bol len masaker. Zero sedel vo svojom ukryte v skale. Uši si zapchával, snažiac sa utĺmiť zvuky boja. Hmkal si. Pred ním dopadol skrvavený ninja. Ústa skrívené v predsmrtnom krči. Hmkal hlasnejšie. Otec katanov rozpáral hrtan mužovi v maske. Čelenka na jeho krku sa odpojila. Dopadla s krvou na zem. Krv striekala všade ako vodopád. Strach. Prečo len cítil strach? Besnenie pokračovalo. Člen "oficialnych" ninjov vyzdvihol jeho úkryt. Zasiahol jedného z otcovych priatelov. Ten náraz kameňa odrazil mávnutým ruky. Teda rúk. Ked vaša krv vytvára kopie buniek a vaša mysel tvar, nemuseli ste sa vždy držať "presného" návodu. Boj bol stále zúrivejší, aj ked bojovníkov na obydvoch stranách ubúdalo.Nová úroveň slova "zúrivosť" však bola v strede diania. Washi bojoval, ak sa to, čo on dokázal, dalo ešte nazývať tak prízemne slovom "boj". Vyzeral ako démon, ovládaný iba svojim hnevom. Krv v jeho prítomnosti vrela. Nikto nechcel stáť v jeho rane. Nikto sa nechcel stáť terčom hnevu jeho boha. Až na jedého, osamelého ninju. Až ovela neskôr zistil jeho meno. Amaru Hingkoku, trúchliaci vodca, budúci hrdina. Legenda. Uctievaný Iwagakure, nenávidený Ketsueki. Zerova pomsta.Boj vodcov klanov začal. Zem sa chvela. Kosti praskali a obnovovali sa rovnako rýchlo. Legendárne techniky však nevidel. Odkrytý na bojisku, malé dieťa, lahký terč. Posledná myšlienka, ktorý pocitoval predtým, ako dopadol v bezvedomý na zem s dierou v hlave, patrila jeho bratovi. ....Uteč braček, toto nie je boj pre nás.... Kitsune ho nepočúval. S výrazom hladového démona zabíjal. Kto vie, aké myšlienky mu prechádzali hlavou pohladom na Amara.Avšak v tom čase, ked Zero odpadol, klany bojovali, sa ukázala ešte jedná síla, ničivejšia ako ktorýkolvek klan. Tý, ktorý prežili tento masaker to volali Hnev bohov.
Sopka sa prebúdzala....

Horúco. Aké príjemné, ked nepoznáte jeho temnú tvár. Zero sa prebudil. Cítil spáleninu. Až o pár dní neskôr si uvedomil, že to bola jeho vlastná pokožka. Pálillo ho to. Bolelo. Nevedel si predstaviť, aká by to bola skutočná bolesť, keby nemal tak otupený cit. Prvý krát podakoval za túto časť daru. Znížená citlivosť. Otvoril oči. Ak to, čo videl predtým, pokladal za vraždenie, toto bol masaker. Nevidel svojho otca ani svojich bratov. Nevidel nikoho. Iba telá, zvratky, krv a lávu, pomaly vyvierajúcu z prasklín zeme. Boj bol krutý. Hingkoku využili všetky svoje triumfy. Toto bol výsledok. Miesto, kde Zero stál predtým, sa prepadlo. Kryha sa pomaly naklánala a rozpúštala sa vo večnom ohni. Ninja s čelenkou sa skotúlal. Najprv ruka, kúsok hlavy, celé telo. Iba jeho ochraná čelenka držala na ladine pár sekúnd. Potom oheň zhltol aj ju. Zero sa rozutekal ku schodom, ceste k východu. Bol od stúpania iba pár metrov, avšak ako ohnivý drak nerád púštala sopka svoje obete. Sprška lávy a kameňov vystrelila, aby následne spadla ako ohnivý dážd. Zero vykríkol. Jeden z nich ho zasiahol do oka. Potom dalšie. Zastavil, chcel striasť zo seba kameňe, ktoré ho trhali na kusy. Dalšia chyba. Prasklina pod ním sa rozšírila. Praskla pod jeho nohov. Zapadla až do polovice, kým ju stihol vytiahnuť. Kypel lavej nohy syčal a Zero reval. Neveril, že táto bolesť môže byť ešte horšia. Noha sa neliečila. Zero prosil Jashina nech mu pomôže. Prosil za liečenie, za spásu, za utíšenie sopky. Nepočúval. V šialenstve ho prosil, aby to dokončil. Však v tej láve bude iba pár sekúnd. Krátke oproti čakaniu. V tej chvíli sa ukázal anjel. Jeho tvár bola určite zašpinená, od krvy, potu aj prachu, jeho nohy museli byť spálené na kosť, ale zdvihol iného, pomohol kriplovi, ked sa mal starať o seba. Zero odpadával, pri vôli ho držala iba strach, že ked zaspí, už sa nikdy neprebudí. Obzeral sa na spúšť. Na mrtve telá, ktoré pohlcovalá láva. Na svojeho otca. Nedokázal uroniť slzu. Nemal čím. V ústach mal prach. Bolesť v oku nevnímal. Nemal oko, ktoré by tú bolesť posielalo do mozgu. A aj tak mozog už nezvládal, nevedel, na ktorú bolesť má upozorniť najprv. Zero zatváral jedno oko. Viečko druhého bolo dokonale spálené. Opäť sa otvorilo, ked ním niekto anjel začal manipulovať. Jeho ruky neboli jemné, ako sa hovorí. Boli drsné, plné strachu a spechu. A nejaké povedomé. Anjel si ho prehodil cez plece ako vreco. Pre Zera to bolo úctivejšie ako nosenie na rukách. Ale teraz by mu to aj tak bolo jedno. Neodleteli, ale kráčali v behu. Teraz si bol Zero istý, že jeho záchranca nie je anjel, ale obyčajný človek. Topánky, ktoré mal obuté, boli už dávno prepálené. Kráčal po kože, ak už nie po kostiach. Dostali sa na schodisko. Zero vždy túžil po nich vyliesť. Vždy ho minimálne v polke zastavili. Teraz mu to však bolo jedno. Existoval iba jeho záchranca a láva. Sám o sebe už pochyboval. Kvôli natriasaniu sa mu naskytol pohlad dole. Zem, domy, telá...Všetko už bolo pohltené. Ostala iba láva. A tá sa za nimi nebezpečne blížila. Zachranca sa potkol. Zero dopadol ako handrová bábika. Nevládal vystrieť ruky na ochranu. Aj tak to bola iba ironia, v porovnaný s tým, čo cítil. Jeho záchranca ho otočil na chrbát, aby ho lahšie zdvihol. Až teraz uvidel jeho tvár. Až teraz pochopil zmysel jeho slov. "Neboj braček, predsa ťa tu nenechám." A usmial sa. Aj ked mal skrvavenú, dotrhanú a zašpinenú tvár, jeho úsmev bol očarujúci. Ked sa usmial, uverili ste, že hovorí pravdu. Yukan..... Zdvihol bezvládne telo svojeho malého brášku. Ten neodvrával, mal predsa svojeho milovaného staršieho bračeka. S ním to nemohlo dopadnúť zle. Hore, na vrchu hory, avšak stále pod mrakmi, zastali. Láva ich stíhla, avšak už im nemohla ublížiť. Vrchol bol naklonený. Láva bude stekať opačným smerom. Boli v bezpečí. Zero držal svojeho brata za rozpálenú hrud, aj ked vedel, že aj on je zranený. Z kypla nohy sa stále dymilo, avšak už to nebolelo. Velmi. Jeho krv je vzácna Zvládne aj túto úlohu. Iba šuchot vírenia prachu sa ozýval v okolí. Jeho brat ho od seba odtiahol. Odhrnul ofinu. Zadíval sa na prázde očné dulko. Usmieval sa."Povedal som ty, že ti raz ukážem oblohu." Zero sa usmial tiež. Aj ked vedel, že pohlad na neho musí byť odporný, Yukan nepohol ani brvou, stále sa usmieval. Zdvihol svojeho malého brata a oprel o strom, ktorý zakríval krík. Dal si ukazovák ku perám. Vydal sikavý zvuk. Zero poslúchol, bol potichu. Yukan sa s úsmevom otočil a vyšiel z úkrytu. Čakal. A oni prišli. Yukan, ktorý sa nedokázal liečiť, z tažka oddychoval, avšak stále s usmieval. Nebol to úsmev šialenca, aký príchodý očakávali. Bol to úsmev človeka, ktorý pochopil pravdu. Úsmev starca, ktorý čakal na smrť už velmi vela rokov. Prišla. Najvyší z nich prišiel bližšie k nemu. Bethy, ako sa volal meč, ktorý držal, priloťil k Yukanovmu hrdlu. Ten chladný muž, ktorý bojoval s Washim, s ich otcom, stál teraz pri mladšej generácii. V očiach mal hnev, ktorý potláčal vo zvyšku tela. Rovnaký, aký horel v otcovi. Pomsta za lásku. Démon hnevu tu bol v skutočnosti celý čas on. Díval sa Yukanovi do očí, ktoré boli naopak plné odpustenia. "Tvoj klan pred 9 rokmi zabil moju rodinu. Manželku, rodičov, deti. A ja som sa musel dívať, ako moj ovládaný syn prebodáva moju dcéru." Do očí sa Amarovi vtiskli slzy. Utrel si ich do rukáva. nepriatel by toto rozptýlenie využil, avšak Yukan nie. Bol na to príliš čestný. " Nechal som vás...A vy rozhodnutie, ktoré ma mučilo každý deň, sa rozhodnetie oplatiť vyvraždovaným detí, žien a mužov z klanu? Predtým to bol jedinec, ale teraz, teraz v tom šiel celý klan. Musím vás vyhubiť, vašich mužov aj ženy, deti i starcov, aby váš skazený druh skončil, aby ste už nikomu neublížili!" Yukan sa vystrel, vytiahol deník. Ignoroval slová Amarove. Zapisoval. Zero sa pokúsil postaviť. Nemal však na čom. Jeho brat dopísal poslednú vetu v dneskajšom dni, nahlas si ju prečítal. ...teraz umriem, avšak viem, že som niečo dokázal. Splnil som slub, už dalej žiadne písanie nebude....Yukan... Následne zavrel knihu, deník a zadíval sa Amarovi do očí. Podla Yukana boli všetci ludia dobrý, vždy chceli pre svojich niečo dobré. Avšak štastie je ako zlato, na svete je ho konkrétny počet. Ak chceš kúsok pre seba, zobereš časť inému. Yukan poklakol a prehovoril k nepriatelom, s úsmevom na perách. "Splníš mi poslednú prosbu, Dobyvateli?" Amarov plameň v očiach na chvílu ochladol. Prikývol. Bol to dobrý muž zo zlým osudom. Yukan sa nenápadne zadíval ku stromu, kde odložil svoje brata. "Chcem vydieť oblohu, aspoň ešte raz.." Amaru sa zadíval hore, do prašného oblaku sopky. Nebesá sa rozostúpili. Svetlo objalo Yukana, Amara, aj strom, pod ktorým sa Zero skrýval. Bola to nádhera. Krajšie ako si ju predstavoval. Amaru vystrel ruku. Zafúkal vietor. Blondavé vlasy jeho brata sa poddávali aj tým najmenším rozmarom tejto prazvláštnej moci. A potom ho Amaru odstrelil do prázdna. Padal. Padal ako handrová bábika. Nebola to pomalá scénka, nemával rukami do prázdna. Len padal, rýchlo a krátko. Láva ho pohltila behom pár sekúnd. Amaru a jeho klan odišli, zastavili besnenie šialeného klanu. Avšak za akú cenu. Zero si hmkal pod nádhernou oblohou, o ktorej snil odo dna ked vedel rozprávať. O svojom cieli, spoločným s bratom. Nedíval sa na tú nádhernú oblohu, o ktorej tolko sníval. Už zabudol dôvod, prečo to tolko chcel vidieť. Jeho ciel zmizol spolu s jeho bratom, pod spalujúcou lávou. Zavzlykal. Chcel sa hodiť za svojim bratom, avšak niečo v jeho hlave prasklo. Telo opäť dopadlo. Nedostatok krvy, stráta končatiny na neho dolahla. ...Plakal...

Nevedel, kolko času prešlo odvtedy, čo dopadol jeho brat do horúcej lávy. Prebral sa však až vtedy, ked láva začala uschínať. Yukan mal pravdu, láva ho tu nezasiahla. Nevedel, kolko času strávil s robeným hrobov, aj ked nemal telá, ktoré by pochoval. Avšak niečo urobil. Posledný žijúci člen svojeho klanu, priznal si krutú pravdu. Doplazil sa k jednému z kamenom. Svoj pahyl nohy si oprel a drsnú zem. A ryl. Do kameňa pomocou iného vyryl mená všetkých členov. Washi Ketsueki, Yukan, Kitsune...Tie mená boli prvé. Potom jeho priatelia, príbuzný, známy, dokonca aj jeho dievča, ako si sám sebe často hovoril. Vyryl mená všetkých 134 členov svojeho klanu, dokonca aj meno svojej nenarodeného súrodenca. Rodičia mu dali meno Sai, univerzálne, pre chlapcov aj dievčatá. Neplakal. Necítil bolesť. Potlačil v sebe všetky emocie. Neveril, alebo si len neuvedomoval skutočnosť, že je sám. Strávil v hore ešte pár hodín, do neskorej tmy. Ku sklonku starého dňa, uprostred najtmavšej noci sa odplazil dolu svahom. Potreboval živiny. Potreboval látky na tvorbu krvy. Najprv sa pokúsil kráčať, ale svah bol strmy a s jednou nohou nedokázal udržať stabilitu.Padal, ale nekričal, nezapieral bohov, len mlčal. Jeho mysel spala, vytvorila akúsi barieru pre jeho spomienky na túto udalosť. Vedel, že sa stali, ale neobracal vedomie tým smerom. Asi to ani nedokázal. Plazil sa dalej. Postupne okolie ožívalo. Magmatická pôda, úrodná. Nič tak rozmanité v živote nevidel. Samozrejme, počul o tom, od ludí z výprav. Bolo to ako s oceánom. Človek ty môže hovoriť o vlnách a morskej pene, ale pochopíš to, až ked to uvidíš na vlastné oči. Avšak Zero si to prezeral iba zbežne. Nezaujímalo ho to, rovnako ako ho netrápila "tá" modrá obloha. Teraz ho trápil iba hlad. Už nesiahal k výšinám. Na sklonku dalšieho dňa sa dostal do doliny. Nadával si, že pred dvom dnami radšej namiesto šermu netrávil čas obedom. ...Kitsune... Potriasol hlavou, zbavujúc sa myšlienky. Musel zohnať jedlo. Touto myšlienkou zaplnil celú svoju mysel. Prvé hodiny v doline sa pokúšal loviť. Avšak pre kripla to bolo takmer nemožné a pasce zložiť nevedel, aj ked sa o to snažil. Prišiel další súmrak. Jediné, čo v ten deň jedol, boli korienky a stonky rastlí, o ktorých si myslel, že sú jedlé. Ráno zvracal. Uvedomoval si jednu vec, aj ked mu bola ako akokolvek nepríjemná. Našiel ostrý kameň, pevný. Svoju lavú ruku položil na velku plochu skalu. Do úst si vložil mäkké drievko, obalené navlhčeným kusom látky z jeho dotrhaného oblečenia. Rozdýchal sa. Takmer si to rozmyslel. Však je to iba mäso, kosti a krv. Nádych. Výdych. Napriahol ruku s kameňom. Úder dopadol. Druhý krát. Tretí. Ozval sa dutý úder o kosť. Nakoniec praskla aj tá. Oboje kamene boli skrvavené ako pri starých pohanských rituáloch. Krv stekala a pokropila rastlinstvo. Zero po ustáni krčov zdvihol svoju odseknutú lavú ruku. Obed bol pripravený. Odtrhol kus látky, špinavý od plazenia v prachu. Obviazal si kypal ruky. Ruku si dal pod rameno a vkročil pod strechu. Ked mal dve ruky, urobil si malý prístrešok, primitívny a pramálo bezpečný. Neuchránil ani pred daždom. Ale držal teplo. Aspoň dúfal. Keby nebol z klanu Ketsueki, keby nemal v tom čase uzavretú mysel, spiacu, k chcete, určite by to nespravil. Ale málo kto bol niekedy na jeho mieste. Vätšina by zomrela. mal silnú vôlu, to bolo isté. Najedol sa, aj ked sa najprv zdráhal. Hnusilo sa mu to, avšak vtedy nad tým nepremýšlal. Opäť spal. A takto sa začali striedať dni jeho nasledujúceho života. O svojich prvých dnoch už nikdy pred nikým nehovoril.Ruka aj noha sa mu časom pomaličky liečili. Keby žil ešte zo svojou rodinou, rástlo by mu to rýchlejšie a snád do jedného dňa by už mal vätšinu ruky kompletnú. Avšak tu mu chýbali živiny a potrebné látky. Bolo to príliš pomalé. Na konci mesiaca už mal nohu v poriadku, avšak trocha na nu ešte kríval. Jeho ruka už bola vyliečená takmer po dlaň. Ich regenerácia nepôsobila, ako si často ludia namýšlajú, od kostí až po kožu, ciže od vnútra po vonok. Nie, išla kompletne, postupne od začiatku zranenia až po v tom časte neexistujúci koniec prstov. Vraj to pomáhalo, aby sa zabránilo infekcii či tak nejak. Zera to nikdy netrápilo. Naučil sa loviť pomocou primitívnych zbraný, ako kameňa alebo vyrezávanné drevo, či snád spojenie obidvoch. Naučil sa robiť oká na 2 spôsoby: tie, čo zabijú okamžite a tie, ktoré iba chytia. V praxi však používal vždy to prvé. Nedokázal zabíjať. Nie po tom všetkom. A musel sa naučiť stahovať z kože. Nenávidel pohlad na krv. Máloktorý človek čelil svojej fobii každý deň. A jeho strach každý deň rástol s každým stiahnutým zvieratom. Málokto by to dokázal. Málokto by to prežil. Avšak Zero nikdy nepatril k obyčajným ludom. Mnohý ludia si myslia, že byť výnimočným je skvelé, avšak oni sami nikdy výnimočný neboli. Ten kto je výnimočný, neobyčajný, neznamená hned že je aj štastný. Uchiha. Další vymrelí klan. A štastný neboli. Zero si vydýchol vo svojej skrýši. Už si tam nashromaždil cenosti. Jedlo, prikrývka, ktorú objavil na okraji lesa a zvláštny druh kameňa, priesvitný, objavený potom, ako láva stvrdla. Bol nádherný, velký. Zerov dračí poklad, aj ked inde vo svete asi nemal žiadnu cenu. Bol tu už 10 mesiac, bez ludí a spoločnosti. Snád keby chcel, možno by odišiel, našiel by niekoho, kto by ho privítal.Avšak nefantazíroval, nesníval. 10 mesiacov v divočine človeka donúti odstrihnúť si krídla. Vedel, že by skočil na ulici alebo by ho objavila ANBU Iwagakure. A v ich rukách by asi skončil ovela horšie. Sedel a žul kus nedovareného králika s nechutnými bylinkami, ktoré našiel v okolí. Boli trpké a suché. Premýšlal, či radšej nemal urobiť králika bez nich. Pod tunikov mal schovaný bezfarebný kameň. Ozval sa zvuk rohu. Chvílu mu trvalo, kým mu to došlo. Lov. Avšak načo? Čo lovili? Na túto otázku nakoniec získal odpoveď. Avšak vtedy už bolo neskoro. Neskôr nevedel odpovedať, čo ho pohánalo smerom ku zvuku rohu. Avšak vtedy by povedal, že sa prebudilo jeho staré ja, aspoň trocha. Uvidel karavanu. Nebol to zvuk lovu. Bol to oznam: Prekážka. Karavany zastali, aby dali tým v predu dostatok času. V Zerovi sa ozýval alarm, upozornujúc na nebezpečenstvo. Nevie, prečo ho ignoroval. Plížil sa ku karavane. Možno chcel niečo ukradnúť, alebo bol iba zvedavý, teraz to bolo už jedno. Muži, strážiaci skupinku vozov boli ozbrojený. Na tvárach mnohých z nich videl prečiarknuté čelenky, symboli skrytých dedín. Bol tichý, takmer nečutelný Takmer. Patrola sa otočila na obchôdzku. Zero odkryl plachtu na konvoji, so snahou zničiť to, čo by uvidel. zarazil sa mu dych, kedže jeho očiam odpovedali iné, oči bez života. oči z temnoty vystupili, zelené, záhadné, mrtve. Ukázala sa tvár anjela. Spánok Zerovej mysle skočil a jeho samého zaplavili emocie, spomienky, všetko pod pohladom anjela. Emocie v zelených očiach sa zmenili a strach. Otočil sa iba preto, aby uvidel rukoväť katany mieriacu na svoju hlavu. Zasvietili hviezdičky. Dalej si už nič nepamätal. Objavil otrokárov. A tí ho patrične uvítali.

Prebral sa. Cítil jemný dotyk ženských rúk. Určite to nebol dotyk žiadneho z otrokárov. Pootvoril oči. Uvidel svojeho anjela so zelenými očami. Mimovolne sa usmial. Dievča odtiahlo ruky aj s mokrou hadričkov. "Očakávali že sa už neprebereš. Chceli ťa odhodiť v najbližom lese." neusmievala sa, bola špinavá a hladná, avšak nezlomená. Jej oči hovorili viac ako ona. Zera tie oči pohltili. Možno si ho premeriavala, možno nie, v otrokárskej karavane to nikoho nezaujímalo. Díval sa do nich ako básnik na more, hviezdy a lúku ruží. Bolo to iba slabé prirovnanie oproti skutočnému pocitu. Karavana zastavila. Do vnútra vtrhli otrokáry. Jeden z nich, menom Shikuji, vošiel ako posledný. velitel zadnej časti karavany. Zero patril pod jeho kontrolu. Vyštekol rozkazi. Zero sa postavil, ako mu prikázal. zasiahol ho do hlavy-výchovné metody. potom jeho dvaja "dozorci" začali mlátiť všetkých. Nie slabo, ale ani prisilno. Mrtvy otroci boli nepredajný otroci. Ale zase museli byť aj poslušný. Správali sa k nim ako ku zvieratám. Ku neznámemu dievčaťu so zelenými očami sa plížil Shikuji s oplzlým výrazom na tváry. Zero zasiahol. Inštinkt mu nahováral, že má zmiznúť do kúta a dúfať, že ho nechajú. Avšak Zero už nepočúval svoj inštinkt. Nie ak išlo o nu. Napriahol sa a udrel Shukiju do tváre, do sánky. Vo svite sa zaleskla jeho čelenka s mladým mesiacom. Mesačná. Dvaja pomocníci mu chytili ruky. Shikuji sa postavil pred zadržaného Zera. Vyplul pár zubov spolu s krvou. Vytiahol katanu. Ked človeka bičujú, používajú bič. Medzi otrokármi však bol vymyslený iný druh. Sekol ostrou stranou cez chrbát minimálne 6x. Zero krvácal ako každý iný človek. Avšak nekričal, nechcel ukázať slabosť, nechcel byť upozoreným pre ostatných. A hlavne nechcel vyzerať ako slaboch pred anjelom. potom mu ešte špičkou katany presekol kožu, mäso, žalúdok. Dokrvaveného ho nechali ležať. Nikto sa nehýbal, až na Zera, ktorý sa snažil zadržať krvácanie z hrudníka. Chrbát ho až tak netrápil. Nohavice sa roztrhli a jeho vzácy kameň sa odkotúlal. Niekto ho zdvihol. Pomaly kráčal ku krvácajucému Zerovi. Te ndvihol ruku a opäť ucítil jemný dotyk anjela. Pozrel sa hore.. Na tváry sa mu zbehol úsmev. Jej oči sa usmievali, rovnako aj ústa. V ten večer neroprávali, zachranovali ho. Avšak nebolo to potrebné. Na druhý deň už bol vyliečený. Cesta s karavanou trvala takmer mesiac. Týranie pokračovalo, avšak naučil sa byť ticho. Mal predsa niečo, kvôli čomu mal dôvod žiť: Hime, svoju princeznú. prvé rozhovori sa zdráhala hovoriť o sebe. Ona sa už ako otrok narodila, nepoznala svojich rodičov. Mala 13, iba o nejaký mesiac staršia od Zera. Mala dlhé čierne vlasy a zelené oči farby...Vlastne ani nevedel, aké mala oči. Vždy, ked boli spolu mala oči prvého lísta stromov, ked bola rozúrená boli takmer čierne. A ked boli bledo-zelené, bol v nich strach,ako keď hladela do tváre otrokárom. Boli to najkrajšie oči na svete. Neskôr Zero začal rozprávať. Povedal jej všetko o svojom živote. Takmer. Niektoré detaili vynechal. Nechcel ju znechutiť. A každý má právo na nejaké tajomstvá. Na sklonku dalšieho mesiaca zastavili. Otroci čakali hodinu výchovy. Najprv to tak vyzeralo. Otrokári nastúpili do karavan. Avšak zvyšok už bol iný. Prikázali im aby vystúpili. Spravili to zatial iba raz. V ten deň tretina z nich odišla. Predaná. Vystúpili. Zero si schoval kameň na miesto, kde by ho nikto nehladal. Zero ucítil na perách vodu a sol. Morský vzduch, aj ked o tom vtedy ešte nevedel. Vystúpili a Zero to uvidel. Nádhera. Morský vánok sa mu vpíjal do tváre a morské vlny narážali s chladivou istotou do jeho bosých nôh. Bola to najkrajšia vec na svete. Až po Hime. Ale ona stála vedla neho. Asi to predsa len bola najkrajšia vec na svete ked tu je Hime. Rozostavili sa pozdlž pobrežia. Stáli asi polhodinku, kým sa vlny rozdelili a na pobrežie medzi nich vstúpila loď, väčšia ako 2 domy. Zero nevychádzal z úžasu. Síce bol otrok, bitý, hladný, slabý, ale opäť sám sebou. To kvôli nej vedel rozprávať, mlčať, smiať. Nahodili ich na loď, všetkých do podpalubia a tých, ktorý vládali, boli silný, dotiahli do práce na lodi. Pre Zera však maly inú úlohu. Shikuji si ho zavolal do kajuty kapitána. Stál tam spolu s jedným mužom, asi kapitánom. Dívali sa priamo na neho. Zerovi bolo prikázané aby si sadol. Urobil to. Začali hovoriť. "Malé hlapča, khoré ja zabiť vacrácej, ale ono ne a ne umret. Čo s tým mi robiť?" Zasiahol päsťou Zera do tváre. Ten ani nesykol. Určite tam bude mať modrinu. "Podla mná by sme mali skusiť, či ty dokázať dýchať pod hladina." Zasmial sa a odhalil svoje zožlnuté zuby. Kapitán nehovoril nič, tvár mu zakrývala maska. Raz už Zero podobnú videl, vo velmi vzdialenej minulosti. Akoby to prežilval niekto iný. Tá maska mala tvar líšky. ANBU, Hingkoku, rodina, krv... Tep sa mu zvýšil, na čele sa mu objavili kvapky potu. Bál sa, ako ked malé dieťa celý čas verí v strašidlo vo skrinke a ako dospelý ho uvidí. Avšak už nebol to malé dieťa, Chystal sa po 10 mesiacoch použiť techniku svojeho klanu, zabiť svojeho súpera. Nedokázal to. Ruky sa mu príliš triasli. Nezabudol pečate ai tvar či množstvo presunutej chakry. Nie, ale aj tak to nedokázal. Shikuji ho opäť udrel, až sa zvalil na zem. Následne ho kopal. Nešetril sa ako u ostatných otrokov. Tu sa nemusel obávať, že ho zabije. Naštastie kameň stále nenašiel. Pre otroka, ako bol Zero, niečo vlastniť zamenalo privela. Mať majetok bolo niečo, čím dokazoval pravdu. Nebol otrok, nebol ničí majetok. Bol Zero z klanu Ketsueki. Niekto. Ale to bolo im jedno. Pozvracal sa. Odvliekli ho späť do zatuchnutého podpalubia. Avšak predtým ešte mohol uvidieť oblohu. Bola zatiahnutá, podobne, ako to vídaval každý deň svojeho života. Života, nie toho, čo robil v lesoch. Domov. Obloha bola temná. Chystala sa búrka alebo niečo horšie. Iba hlupák by bol v tom čase na mori. A kapitán bol asi hlupák. Ale to si Zero mohol iba myslieť, aj ked pravda bola iba čiastočná.
Búrka si vybíjala na lodi zlosť. Aj ked Zero pokladal lod za obrovskú, na šírom mory nebola viac ako zrnko piesku, povievajúca v rozmaroch vody a vetra. Cítil sa taký malý. V búrke nebolo nič vidieť. Otroci, Zero aj Hime, sa udierali medzi sebou a utláčali tých slabších na zemi. Bolo tam iba pár dozorcou. Zero premýšlal, chladne a s horúcou hlavou zároveň. Povedal ostatným svoj plán. vätšina nesúhlasila, ale vidina slobody bola prikrásna. Začala vzbura v temnotách búrky. Obria vlna narazila do lode. Naklonila sa. Všetci, aj 2 stráže stratili rovnováhu. Vtedy prišla Zerova chvíla. Tapna, sval, väzy. Zlomil ich. Vytiahol jeho katanu. Podrezal druhého ako prasa na porážku. Dopadol. Rozliala sa krv a zmiečala s inými tekutinami. Vzbura bola vyhlásená a nebolo cesty späť. Ozval sa bojový pokrik. V rukách zvierali kusy dreva a zbraňe od stráži. Mnohý však nemali v rukách nič. Zerovi sa do dlane vošla iná jemná ruka. Stisol ju. Stisk opätovala. Vykročili vpred, do búrky. Začal boj. Zero utekal do kapitánskej kajuty. Hime ho nasledovala. Boli spolu, nemohli im nijak ublížiť. Nič okrem Boha. Vlna zasiahla palubu. Nápor stiahol Zera na zem, Zachytil sa vyčnievajúceho dreva. Hime vykríkla. Zero ju už nikdy neuvidel. Bola cez palubu a nemal ju kto zachytiť. Vykríkol a pokúšal sa zachytiť jej ruku pri páde. Nestihol. Jej telo pohltila voda. ...Musím ju zachrániť. Musím... Ruku, ktorú natiahol ku Hime, vykríkla bolesťou. Vytrieslka z nej krv, oblízala katanu. Shikuji sa šialene zasmial. Zero ho podkosil. Vytiahol druhou rukou svoju katanu. Zapichol. Zero bol rýchlejší. Rýchli rez cez hrudník. Ten hajzel vykríkol. Avšak Shikuji nebol taký hlupák. Zero prehrával. Umieral. Minimálne silno krvácal. Dalšia vlna. lodka sa naklánala. Udrel blesk. Ukázala sa pevnina. Zero bol vyrušený a preseknutý Shikujim. Dalšia vlna. Krv z podlahi bola zmitá. "Ja si hovoric, či ty zomrieť ked stratiť hlavu." A Sekol. Zatvoril oči. Ozval sa zvuk údera kovu o kov. Kapitánova maska ANBU v tvare líšky zastavila ranu. Pretala Shikujimu hrtan. Ten zachrčal a dopadol vedla Zera. Kapitán sa na Zera konečne zadíval. Modré oči v tme zažiarili. Následne oblohu pretal blesk. Skaliská a ostrov. Kapitán s modrými očami zasiahol Zera do spánku. Loď nabúrala. Začali lietať triesky.

Prebral sa. V rukách nedržal nič, ani meč ani svoju Hime. Nemal nič, len bezcený kameň schovaný pri svojich intímnych partiach. Bola preč...Preč... nedokázal myslieť. Bolo to už pár týždňou čo sa objavil na brehu takmer známej zeme. V ďiaľke videl pohoria, avšak nevnímal nič viac. nenapadlo ho, v akej krajine sa nachádza. nezaujímalo ho to. stratil všetko. Klan, rodinu i lásku. Čo je človek bez emócii? čo je človek bez lásky? Díval sa na svoje ruky. Skutočne to boli jeho ruky, či nejakého šialeného Boha, ktorý sa mstil zabíjaním nesmrteľných? Vôz z trestancami išiel ďaľej. Jeho veznitelia, lovci odmien odvážali pochytených nukeninov. Preškrtnutá čelenka v jeho rukách, zhrdzavená soľou a vodou. Nukennin, tým teraz bol. Krvavý Boh ho skutočne nenávideľ viac ako ostatných nesmrteľných. jeho rodina mala okamžitú smrť, pár sekúnd vo vracej láve. Jashin, boh jeho otca, ktorého zradil a znásilnil. Viera už nikde nebola. možno existoval iný Boh, dobrý a milosrdný, avšak tomuto skazenému svetu nevládol. Toto nebolo jeho miesto ani jeho čas. Musel čakať, hniť zo zločincami a žiť. Voz vstúpil do krajiny v oblakoch. Jeho odmena bola nulová na ich zoznamu. Avšak jeho dar od skazeného Boha nesmierny. Brány sa za vozom zavreli. Bol čas vyzdvihnúť si u Raikageho odmenu. Už nemal dôvod žiť. Bol čas umrieť.

Schopnosť, ktorú zdedil po generáciach svojich predkov. Boží dar, ako to ostatný nazývali. Tento dar sa pre ostatných zaraduje do sekcie “regenerácia”, aj ked skutočnosť je ovela zložitejšia. Podstata je v krvy. Ich krv má liečivé účinky na vysokej úrovni. Červené krvinky v sebe nosia látku, ktorá núti ostatné bunky v poranenom mieste sa naklonovať vo velkej rýchlosti. Z mozgu sa následne vysielajú informácie o tvaru a množstve buniek v tom mieste. Túto vlastnosť tý, ktorý plne ovládnu svoj dar, dokážu zmeniť na smrtiacu zbraň. Môžu pozmeniť informácie a nechať si narásť svaly, zvetšiť ruku, narásť dalši, možností je nekonečno. Každý jedinec toto KG využíva inak, stačí len predstavivosť. Avšak toto kakkei genkai má určité zápory. Hlavný zápor je to, že pre regeneráciu musí byť rana otvorená, aby enzým reagoval zo vzduchom, inak to bude trvať ovela dlhšie, kým to začne pôsobiť. Dlhšie však neznamená pomaly. Len to začne pôsobiť trocha neskôr.
Dalej je regenerácia úmmerná spotreby krvy. Krvinka sa pri uvolnený látky zničí. Ako normálny človek je pri stráte krvy dezorientovaný a pri velkej strate takmer mrtvy. Ten enzým totiž nepôsobí na ostatné krvinky. Jeden z dalších kladou je ten, že majú extrémne znecitlivené nervy. Cíti, ale asi 100x slabšie ako priemerný človek. Môžu im dorásť končatiny. Toto Kakkei Genkai nefunguje na pricncípe chakry, avšak chakra ho môže urýchliť.

*****

*****

1) Muryokuna no shinboru

Jedna z najlahších rún, ktoré dokáže vytvoriť. V jeho krvy prúdi chakra, ktorá vysiela postupne impulzi, ktoré rušia tok chakry v intervale 5 sekúnd. najprv sa môže zdať, že je to nemá využitie, avšak ked runa zachytí súpera pri tvorbe techniky, môže mu vyrušiť chakru a techniku nepoužije. Avšak inteligentný ludia sa tomu dokážu prispôsobiť. Táto technika má pre súpera výhodu že nemôže padnúť do genjutsu. Chakra do 5 minúť (3 bojové posty) vetšinou vyprchá.

2) Chūdoku no shinboru

Po dodaný symbolu na súperove telo sa na prvý pohlad nič nedeje. Avšak každých 15 sekúnd dostane na miesto, kde sa nachádza symbol bolestivý krč/tik, ktorý šklbne končatinou. Pri Zerovom správnom načasovaný to môže využiť na mnohé spôsobi. Čím viac miest zasiahne, tým vätšou častou tela začne prechádzať tik/krč. časové intervali sa nezlúčujú, u každé sa ráta od doby ked nastane.

3) Shihai no shinboru

Po vytvorený symbolu sa časť tela, na ktorej je tento symbol urobený, dostane pod nadvládu Zera. Napríklad ak to urobí na dlaň, súper stratí nad nou kontrolu. Ked zero pohne svojou dlanou, súperová dlaň urobí rovnaký pohyb. Ak to urobí na temeno hlavy, bude môcť hýbať iba hlavou, kedže mozog je pre neho príliš odolný. Ked sa Zero sám zraní na tom mieste, ktoré drží súperovi sa nič nestane. Rovnako ako u prvého, do 5 minút nadvláda skončí.

4) Fūroku no shinboru

Špeciálny druh symbolu, odlišný tým, že sa nevyužíva na nepriateľov, ale na samotného Zera. nazývaný tiež "Anjel krvi". Z chrbta vyletia chapadlá a sformujú sa do zvláštneho tvaru krídieľ. Tento symbol zvýši rýchlosť a presnosť oslabý iba o trocha, kvôli krídlam, ktoré reagujú stykom z iným telom vysývaním cudzej krvi, nikoli chakry. Táto technika je však dvojsečná zbraň. Správa sa ako dravá zver, ktorá rovnako rýchlo ako vysáva cudzu krv, vysáva jeho vlastnú a preto dokáže sústavne ju využívať 5 minúť, kým nepríde jeho limit ( 5 bojových postov) Čo ho oslabí vo všetkých stránkach a chvíľu potom nasleduje kóma. Má druhú úroveň uvolnenia, ktorá prekonáva limity tela, avšak Zero ju ešte neovláda.