Hraniční hory

Sakra, sakra, sakra.. Fučal som, počas celej cesty horkou púšťou, keď som konečne dorazil k horám, kde som mal konečne možnosť nájsť si nejaký tieň, kde sa dalo odpočinúť. Bola by asi chyba, keby som ju začal hľadať takto unavený, a tak či tak začínala noc, preto som si rozložil oheň pod jedným skalným previsom, kde som sa utáboril, a mienil prečkať noc. Keby som spať mohol. Neubehla ani hodina, od momentu kedy slnko zapadlo, a ja som sa utáboril, a už som sa musel vysporiadať s divou zverou. Tie svine, mi nedali spať skoro celú noc. A tak som sa musel ešte viac unavený ako včera, trmácať celý deň pohorím, a vykrikovať, po nej rôzne blbosti, ktoré skôr lákali divú zver ako dievčatko. Po piatom zabitom kojotovi som sa vykašľal na krik, a tak som len potichu prehľadával hory ako zmyslov zbavený. Našťastie som mal ako vždy pri sebe "slušnú" zásobu jedla a vody, a tak som po pár hodinách vyčerpal všetky zdroje. A peklo začalo. Ferii.. Neznášam ťa.. Ferii .. zabijem ťa.. Ferii.. Kde si sakra? Keby som bol ticho, a toto nehovoril, asik by som sa už zložil na piesku. Ale viedla ma túžba zabiť ju pri najbližšom stretnutí, a kým ju nezabijem, nezomriem! A tak som sa plazil horami, púšťou, prežil som pár zosuvov, než som pochopil, že bez vody v tejto klíme to nevydržím. Zložil som sa na zem ako domček z karát, a začal som zatvárať oči. Pred nimi sa mi vybavovali útržky môjho života, a skoro na všetkých Ferii. To som na nej až tak závislý? Sakra.. Uškrnul som sa, a ešte raz sa pozrel hore, k nebu, aby som aspoň hrdo zomrel, a tam čo nevidieť, malé 5 ročné dievčatko, so žltými vlasmi a zelenými očami. Tatsuyo! Ale čo bolo najdôležitejšie, v rukách mala môj terajší sen. Voda.. Hlesol som, a s úsmevom som k nej natiahol ruku, dúfajúc, že mi tú vodu dá. Ale, pri mojom šťastí ruku odtiahla, a o krok ustúpila. No táák.. Nemal som náladu, a hlavne čas riešiť to, ale našťastie, aspoň nejaké, som mal pri sebe lízatko, ktoré mi dala Ferii. Vytiahol som ho z vrecka, a podal jej ho. A na počudovanie božie, sa jej zaiskrilo v očiach, dala mi vodu, a lízatko si strčila do úst. Blažene som priam odkusil vrchnák od vody, a na pár glgov vodu vypil. S úsmevom som vstal, ale len čo som zistil, kde sme, úsmev sa stratil. Pravdou bolo, že som sa stratil. Našiel som stratenú, ale stratil som sa. Ty asi nevieš kde sme čo? Spýtal som sa po hodine blúdenia, zúfalo malého dievčatka, ale to len pokrútilo hlavou, ale veselo cupitalo za mnou. To som si nemyslel, že si ju získam práve tým hnusným Feriiným lízatkom. Asik bolo vážne dobré, popýtam si ďalšie. Uškrnul som sa, než som si všimol, že zastalo. A spadlo do piesku, unavené. Za ten čas, som si ju obľúbil, okamžite som ju vzal, a niesol, pričom som nemal síl. Ale, znova ma držalo moje pevné telo, a hlavne myšlienka, že zabijem Ferii. A to sa mi stalo osudným, pretože, ako som tak premýšľal, nevšimol som si hlbokého zrázu, a už som nohou zabalansoval na okraji. V poslednej chvíli som odhodil Tatsuyo od seba, aby ona nespadla, a ja som sa len v poslednej chvíli stihol zachytiť jednou rukou na kraji. Aj to len troma prstami. A síl mi z nedostatku vody a jedla ubúdalo. Vietor ako naschvál začal fúkať, čo mi ešte zhoršilo situáciu. A prsty prestávali poslúchať. Načo sa stalo niečo divné. Pribehla ku mne Tatsuyo, a snažila sa ma za zvyšné prsty vytiahnuť hore. Tatsuyo! Zakričal som. Okamžite ma pusti, spadneš! Ale ona nepočúvala, a ďalej sa ma snažila vytiahnuť hore. Bolo nad slnko jasné, že takto sa zabijeme obaja, no ani za nič ma pustiť nechcela. A mne došli sily. Pustil som sa, ale ona mňa nie, a tak sme začali padať obaja. Zdesil som sa, ale dosť ma to šokovalo, prečo sa ma snažila zachrániť. A tak, ako ona chcela mňa, musel som aj ja. Pevne som ju chytil, pritiahol k sebe, a tak ju zabezpečil svojím telom, že sa jej staň nemohlo nič. Obíjal som sa o skaly, vetvy všetko možné, ale jej sa nič nedotklo. Nakoniec ma zachytila zem, do ktorej som vpálil v plnej sile, až sa urobil menší kráter, ale Tatsuyo sa nič nestalo. Našťastie. Pevne som ju držal celý deň, než som konečne precitol a celý dolámaný, otrhaný a zničený som sa pohol smerom, neviem akým, no našťastie to bol smer dedina.