Prechádzal som sa po vyznačených cestičkách, ktoré naznačovali vstup do dolu. Dúfam že ma tu nenechajú, no aj ja by som si mal pohnúť. Šiel som ďalej, kým som nenarazil na vstup do skaly, ktorý bol opustený. A tak isto aj celý tento vyťažený dol. Uškrnul som sa. Možno by tu ešte mohli byť nejaké zvyšky po cenných kameňoch. Vošiel som do dolu, v ktorom bola tma jak v ****. No zacítil som niečo, čo som nevedel špecifikovať. Sakra, smrdí to jak... Zhnité vajíčko v mesiac starej ponožke. Zapchal som si nos a radšej som dýchal ústami. No tá tma ma už dosť hnevala. Poskladal som pečate s úmyslom tu vytvoriť aspoň nejaké svetlo a vytvoril som malú ohnivú guľu. Pár sekúnd som mohol žasnúť nad systémom chodieb a siení v dole, keď sa z diaľky ozval zvuk, pri ktorom mi skoro zamrelo srdce. Výbuch. Až po ňom som si uvedomil, že ten zápach bol metán. Vysoko výbušný plyn. No a jéje! zreval som, zvrtol som sa na päte a ako najrýchlejšie som vedel, som sa rozbehol k východu. Ak by som náhodou zakopol, spadol som, alebo som sa nejak zastavil... Bol by som mŕtvy. Doslova mi horelo za pätami. Metán vo veľkých množstvách uskladnení v tomto dole vybuchoval priamo za mojim chrbtom. Hovorí sa, že ak ide človekovi o život, dokáže aj nemožné. Oznamujem vám, že to je pravda. Moja rýchlosť sa v tú chvíľu mohla rovnať Raiton no Yoroi. Bežal som ako o život, keď som uvidel východ. Hajáááá! vyletel som s plameňom pri zadku z dolu a pristál som na náprotivej stene. Z úžasom som sledoval, čo som znova pokašľal. Všetko tu bolo rozmetané na cucky a výbuchy bolo istotne počuť až do Konohy. No mňa tu Tsuchik zabije.